Navštívil som pohotovosť v jednej nemenovanej košickej nemocnici, kde však po lekároch nebolo ani chýru ani slychu. Čakáreň bola preplnená a keď som zistil, že pani, ktorú priniesli sanitkou s veľkými bolesťami čaká už 45 minút (sanitári to stopovali a neveriacky krútili hlavou), rozhodol som sa navštíviť inú nemocnicu, keďže bolesti stúpali aj mne a pohotovosť nenavštevujem z dlhej chvíle. No čakalo ma niečo lepšie.
Pomocou informačných tabúľ som sa dostal na dané poschodie na urgentný príjem. Na chodbe ani nohy, a tak som sa potešil, že nebudem ani čakať a hneď ma zoberú, no to by tam však musel niekto byť. Po viacnásobnom klopaní a čakaní som sa však nedostal nikde. A tak nastal „lov na doktora", alebo aspoň sestričku, ktorá by mi pomohla. Na celej chodbe však nebol nikto. Až o niekoľko desiatok minút vyšla sestrička z lôžkovej časti, kde som aj predtým nástojčivo zvonil, ale otvoril mi len pacient, lebo na „sesterni" nebolo ani nohy. Sestrička ma informovala, že sa musím hlásiť o poschodie nižšie.
Neviem odkiaľ som mal túto informáciu vedieť, možno si pred každou návštevou nemocnice musíme naštudovať interné predpisy. O poschodie nižšie som zišiel a tam mi povedali, že môžem ísť naspäť, doktor o chvíľu príde. S Božou pomocou som sa napokon dostal na dlho očakávané vyšetrenie. Škoda len, že to trvalo tak dlho. Neviem či by som však zvládol taký „lov" aj s infarktom, ale držím palce všetkým, ktorých to ešte len čaká.